Topic in focus: Internal/Genetic Features of Health
Q1: What do you see as essential testing needed for Shar Pei used in breeding? How do you work with these tests in your breeding program?
I think that the use of genetic testing in individual breeding programs is important. It can help us completely eliminate certain health problems from breeding lines, and consequently, improve the condition of the overall population.
But it is extremely important to use correct tests, those that are specifically for Shar Pei. General tests, without a precise specification for the Shar Pei breed, don’t have much point. One reason is that you would be testing for something that the breed does not suffer from, but also, from the perspective of experts in the field, the results would not be unambiguous, and as such, there is a high risk of misinterpretation of these results.
My dogs are all tested with all the breed relevant tests, and I consider their results when I choose a breeding pair. As soon as the option of SPAID testing became available, I sent in blood samples to Hanover, Germany. This was before Laboklin had a license for testing. My younger dog has tests already done in Laboklin in Slovakia. The results are an important indicator for me. As well as regular annual preventive health examinations.
In the Slovakia Shar Pei Club, genetic testing for SPAID and POAG/PLL is mandatory for all dogs, which want to receive a breeding license. We keep record of all the results and create consistent statistics from this. These tests require a more individual approach, so the results are not used to eliminate any dog from breeding, rather to improve the situation of the overall health of the population. We follow FCI regulations, which are a very reasonable and professional opinion on this issue. FCI presented a very sensitive approach, which allows to preserve the size of the population, but at the same time, following very reasonable steps, improve the health of generation after generation, year after year. I, personally, agree with this opinion.
Q2. What is your view on the use of genetic tests (SPAID, POAG/PLL) in breeding? How relevant are they and for whom?
Using these two tests makes a lot of sense. However, each requires a different approach, as SPAID is about the expression of the level of risk, NOT a 100% indicator that the dog is/will be sick. But with the POAG/PLL test, we have a high rate of certainty that the affected dog will struggle with the disease at a certain age and at a certain time.
When considering the SPAID test, it is essential to understand that it is not a health test to be used for diagnostic purposes! It is a useful tool in the hands of a well-informed breeder, but it makes no sense for a veterinarian during differential diagnosis. As I already mentioned earlier, even a dog with a S/S result (or CNV10) may not have any, or serious, symptoms that belong to the SPAID complex of illnesses. Many factors can trigger complications to manifest – a weakened immune system, environmental and psychological stress, disruption of GIT stability and the like. We are also seeing that immune resistance in blood lines, where there are more long-lived individuals is higher, despite them being S/S, or N/S.
Because we know that S/S (CNV10) individuals are more sensitive, react to triggers quicker, but also more severely, the SPAID test is important for breeders. Anyone who wants to work professionally in a kennel uses the test to improve the health of their bloodlines, and in such a way produces puppies that are as resistant as possible to the risks caused by SPAID. We only have a few N/N individuals in the global population. If we would focus on using only N/N individuals in breeding, we would subsequently produce additional, often intractable problems. We would significantly reduce our population, “create” more genetic problems, and we would completely lose the type (we wouldn’t keep the phenotype).
For a smart elimination of SPAID from breeding, we need N/S (CNV6) dogs as well. With a reasonable use of these dogs, we can gradually increase the number of N/N (clear) individuals in the population and at the same time maintain the phenotype (appearance, type).
We can already observe that S/S individuals, who are descendants of N/S parents, are more resilient and vital, than puppies from both S/S parents. The reason (simply put) is the expression of the genes of a strong and weak effect.
A dog suffering from fevers, rheumatoid inflammatory diseases, severe skin diseases has a very reduced quality of life. The whole family also suffers. In my opinion, anyone who refuses to test, and therefore to gradually eliminate the serious developments of SPAID is, reprehensible, and this callous flagrant behavior should be a reason for dismissing such a “breeder” from the ranks of decent breeders.
Experience shows, that including these genetic tests into the routine work of breeders makes a lot of sense. However, if they are incorrectly used by a veterinarian for differential diagnosis, it can quickly lead to mistakes and an incorrect diagnosis.
Working with genetic tests means sensitively maneuvering between all the parts, so that as a result we have both the genotype and the phenotype. Breeding is an art, a professional art. It’s a balanced connection between intuition and professional knowledge. Purely intuitive breeding is not enough these days!
On the other hand, the POAG/PLL test is unambiguous and owners of individuals with the result “affected” should be very careful. As soon as possible, track the first symptoms and ask a specialist for help in slowing down, and minimizing the manifestation of the disease. A suitable lifestyle for the dog needs to be set up, including the use of antioxidants – supplements and treatments that can help.
Carriers of POAG/PLL do not suffer from the disease, but their use in breeding has to be monitored and breeding of two carriers together should not be recommended.
In my opinion, based on statistics and taking in consideration the severity of the disease, “affected” individuals should not be used in breeding. At the moment, we are still in a situation where we can afford to exclude them, due to the low % of their occurrence in the population. However, if breeders to not act promptly and responsibly to the situation, it could get worse. It is an important reason to test. If serious reasons for breeding an “affected” individual exist, this should be done only under the strict condition that the other parent is “clear”. Otherwise, under no circumstances!
POAG/PLL are diseases that “pretended” to be absent in the Shar Pei breed in the past. But it is only an impression that was created. According to available sources, the disease can manifest itself from the age of 2 (some case reports show it as early as 10 months). However, it is most often manifested in individuals from 6 years of age and older. By increasing the average age of the breed, we see disabled, suffering individuals more often than in the past. Expert sources report that the risk of POAG/PLL is increased in individuals with shorter height at the withers. So also the fashionable trend of 15-20 years ago, when business-oriented breeders tried to produce smaller “puffy” dogs, worsened the problem. On the positive, we now know that by using the test we can quickly eliminate POAG/PLL from breeding.
Q3: In your experience, does internal/genetic health correlate with longevity?
General, as well as genetic health certainly has a big impact on longevity. We must realize that longevity is affected by a complex mosaic of multiple influences. Genetic health is only one part of this mosaic, but a big and important one. Other significant influences on longevity include, for example, the environment the dog lives in, its diet, interaction with the owner, use of chemicals in the household, inappropriate and improper use of ATB, pesticides, noise, lack of sleep, lack of exercise… there really is a lot.
According to some sources, dogs face civilization diseases more than humans. These are oncological, cardiovascular diseases, devastating bone disorders… And we know that it is a big problem today…
Studies show, that if there are at least 3 long-lived individuals in a dog’s pedigree, this dog has a predisposition to live 1-2 years longer than the average age of the overall population. This hypothesis states, that their immune resistance to diseases is stronger. Therefore, tracking longevity and the number of long-lived individuals in the pedigree is very important. By doing so, we support the general health and immune resistance of the entire population. However, everything has its limitations. As I mentioned earlier, without the other suitable conditions for the dog, we will not achieve this.
Q4: How do you address longevity in your breeding program?
Most of my dogs lived longer than the breed average, which I am extremely happy about. My E litter all lived to be about 14 years old. From my penultimate litter of Sonets, Olinka and Oskar are still alive at the age of over 13 years old. Some more examples of my dogs, that were used in my breeding include, for example, Bobeš, who lived to be 14.5 years old and Ozzy who lived to 12 years old.
Of course, in 30 years of breeding sad events happened to me as well. I always find them very difficult to overcome. I never had a huge breeding program; dogs are members of our family and live with us. I cannot imagine it working any other way… But I am happy to say that we have many long-lived individuals in our bloodline. For me, it is an important factor. Precisely because of the sensitivity and love I give to my dogs; I want them to live as long as possible and enjoy their life to the fullest.
Q5: How do you see the Shar Pei breed developing in the future?
After 30 years of active work and life with the breed, I can evaluate what was and what is. When I look at problems with health, but also with the exterior, I must state that we have made enormous progress in the overall health condition, but also in the elimination of hypertypes (which is equally as important for the health and quality of life). The breed became healthier, but also more elegant. The nature of the breed gradually changed from difficult introverts to pleasant family dogs with a high degree of loyalty to the owner. The breed is becoming healthier and more beautiful with each decade. As it really should be. I am very happy about it.
What the future of the breed will be is up to all of us. This depends on managing breeding in individual countries and on the wisdom of the breeders. Compared to the past, we have advantages, which are not only tests, but also digitization and the ability to quickly share knowledge and insights.
There is still much to be done.
- to increase the expertise of breeders and help each other to apply the knowledge of science to breeding practice;
- to improve the tarnished reputation and image of the breed, both regionally and globally;
- to set a higher standard of breeding ethics, to which we can now include the transparency and truthfulness of health and genealogical documentation;
- to improve the understanding of the content of the standard by breeders and judges; and
- to improve mutual respect and communication between breeders.
Shar Pei deserve it!
And what will their future be like? When we openly work together towards these important goals, the Shar Pei has a great future. However, what kind of “certificate” we get after another 10 years depends on everyone. The future will show how wise and/or stupid the breeders of our breed currently are. My hope is that we are wise…
Q & A with Longevity Breeder
Viera Staviarska
Zamierené na tému: Genetika a jej vplyv na zdravie psa (shar pei)
Q1: Čo považujete za nevyhnutné testovať u šarpejov používaných v chove? Ako s týmito testami pracujete vo svojom chovateľskom programe?
Myslím, že testovanie a používanie genetických testov v chovateľskom programe jednotlivca je dôležité. Vie nám pomôcť pri úplnej eliminácii niektorých zdravotných problémov vo vlastných genetických líniách, a následne zlepšiť stav celej populácii.
Je však veľmi dôležité používať správne testy. Také, ktoré sú určené pre naše plemeno. Testy všeobecné, bez presnej špecifikácie pre plemeno Shar Pei nemajú zmysel. Jednak z dôvodu, že sa testuje na niečo, čím plemeno netrpí, ale aj podľa vyjadrenia odborníkov nie je ich výpovedná hodnota jednoznačná a vystavuje sa tak riziku nesprávnej interpretácie výsledku.
Svojich psov mám kompletne testovaných relevantnými testami a pri výbere rodičovského páru beriem v úvahu aj ich výsledky. Hneď, ako bola oznámená možnosť testovať psov na SPAID, posielala som krvné vzorky do Hannoveru/Nemecko. V tej dobe ešte nemal Laboklin licenciu. Ďalší už majú testy robené na Slovensku v Labokline. Rovnako za dôležité však považujem pravidelné zdravotné preventívne prehliadky raz do roka.
V Shar pei klube Slovensko sú testy pre SPAID a POAG/PLL pre psa povinné. Ak majiteľ chce, aby jeho pes bol zaradený do zoznamu chovných jedincov, musí predložiť ich výsledky. Vedieme si dôslednú štatistiku. Keďže k týmto testom treba pristupovať individuálne, výsledky sa používajú nie na vyradenie psa z chovu, ale preto, aby sa jeho spojenie manažovalo v zmysle zlepšovania situácie v populácii. Nasledujeme nariadenie FCI, ktoré k tejto problematike vydalo veľmi rozumné a odborné stanovisko. Vyjadruje veľmi citlivý prístup, ktorý môže rozumnými krokmi zachovať veľkosť populácie a zároveň z generácie na generáciu, z roka na rok zlepšiť zdravotný stav populácie. Osobne sa s týmto stanoviskom stotožňujem.
Q2: Aký je váš názor na využitie genetických testov (SPAID, POAG/PLL) v chove? Nakoľko sú relevantné a pre koho?
Používanie týchto dvoch testov má veľký zmysel. Každý však vyžaduje iný prístup, pretože u SPAID ide o vyjadrenie miery rizika NIE, že pes je / či bude 100% chorý. Ale pri teste POAG/PLL máme vysokú mieru istoty, že pes affected – postihnutý, bude v istom veku, v istom čase s ochorením zápasiť.
Pri teste na SPAID je nevyhnutné uvedomiť si, že sa nejedná o diagnostický – zdravotný test. Patrí do rúk rozhľadenému chovateľovi, ale pre veterinára pri diferenciálnej diagnostike nemá zmysel. Ako som už uviedla vyššie, aj pes s výsledkom S/S (10) nemusí mať žiadne, alebo závažné prejavy ktoré patria do komplexu SPAID zdravotných ochorení. Spustenie komplikácii môže ovplyvniť veľa faktorov. Oslabená imunita, environmentálna, psychická záťaž, narušenie GIT stability a podobne. Vidíme aj to, že imunitná odolnosť v líniách, kde je viac dlhovekých jedincov je vyššia napriek tomu, že boli S/S, alebo S/N.
Pretože vieme, že S/S (10) jedinci sú viac senzitívni, reagujú na spúšťače rýchlejšie, ale aj závažnejšie, je SPAID test pre chovateľa dôležitý. Kto chce pracovať v chovateľskej stanici odborne, používa ho na to, aby ozdravoval svoju krvnú líniu a tak, aby šteniatka, ktoré vyprodukuje, boli čo najviac odolné voči rizikám, ktoré spôsobuje SPAID. Jedincov N/N máme v celosvetovej populácii málo. Ak by sme sa sústredili na používanie v chove iba N/N jedincov, vyrobili by sme si následne ďalšie, často neriešiteľné problémy. Tragicky by sme si zmenšili populáciu, “vyrobili” ďalšie genetické problémy a úplne by sme stratili typ (neudržali by sme fenotyp).
Pri rozumnej eliminácie SPAIDu z chovov nutne potrebujeme aj S/N (6) jedincov. Rozumným používaním týchto psov vieme postupne zvyšovať počet N/N (čistých) jedincov v populácii a zároveň udržať fenotyp (výzor, typ).
Teraz už vidíme aj to, že S/S jedinci, ktorí sú potomkami S/N jedincov sú často odolnejší a vitálnejší, ako šteniatka po oboch rodičoch S/S… Dôvodom (jednoducho povedaným) je spôsob prejavu génov silného a slabého účinku.
Pes trpiaci horúčkami, reumatoidnymi zápalovými ochoreniami, závažnými kožnými ochoreniami má veľmi zníženú kvalitu života. Trpí pes, aj celá rodina. Podľa mňa každý, kto odmieta testovanie a s tým aj postupné vytesňovanie závažných prejavov SPAID je odsúdenia hodný a táto bezcitná flagrantnosť by mala byť dôvodom vyčlenenie takého „chovateľa“ z radov slušných chovateľov.
Skúsenosti z praxe ukazujú, že zaradenie týchto genetických testov do rutinnej práce chovateľa má veľký zmysel. Ak ich však mylne používa veterinár pri diferenciálnej diagnostike, môže ho to rýchlo uviesť do omylu a spôsobiť chybné stanovenie diagnózy.
Pracovať s genetickými testami znamená citlivo lavírovať tak, aby sme mali v harmónii genotyp aj fenotyp. Nie nadarmo sa hovorí, že chovateľstvo je umenie. Odborné umenie. Je to vyvážené spojenie intuície a odborných poznatkov. Iba intuitívny chov v dnešnej dobe už nestačí!
POAG/PLL test je jednoznačný a majitelia jedincov s výsledkom “postihnutí (affected)” by mali byť v strehu. Čo najskôr odsledovať prvé prejavy a požiadať špecialistu o pomoc, aby manifestácia ochorenia bola spomalená, zminimalizovaná. Potrebujú čo najskôr nastaviť vhodný životný štýl psa, užívanie antioxidantov – supplemenov a liečbu, ktoré môžu pomôcť.
Prenášači (carrier) netrpia ochorením, ale ich používanie v chove musí byť monitorované a spojenie dvoch prenášačov by už nemalo byť odporúčané.
Podľa môjho názoru, vychádzajúc zo štatistík a berúc v úvahu závažnosť ochorenia, by jedinci s výsledkom “postihnutý” / “affected” nemali byť používaní v chove. Momentálne sme ešte stále v situácii, kedy si to pre nízke % ich výskytu v populácii môžeme dovoliť. Ak sa však k tomu chovatelia nepostavia urýchlene zodpovedne, situáciu si zhoršíme. Je to veľký dôvod na testovanie. Ak exitujú závažné chovateľské dôvody na to, aby pes „postihnutý (affected)“ mal byť použitý v chove, tak iba pod vážnou podmienkou, že druhý rodič je „čistý/clear). Inak v žiadnom prípade!
POAG/PLL sú ochorenia, ktoré „sa tvária“ ako keby v minulosti u plemena Shar Pei neboli. Je to však iba zahmlený dojem. Ochorenie sa môže prejaviť podľa dostupných zdrojov od 2 rokov (niektoré kazuistiky uvádzajú už prejavy aj v 10 mesiacoch ). Najčastejšie sa však prejavuje u jedincov od 6 rokov vyššie. Zvyšovaním priemerného veku života plemena sa postihnutí, trpiaci jedinci ukazujú častejšie, ako v minulosti. Odborné zdroje uvádzajú, že POAG/PLL sa zvyšuje u jedincov s nižšou kohútikovou výškou. Takže aj módny trend spred 20-15 rokov, kedy sa biznisovo orientovaní chovatelia snažili produkovať malé “puffy pampúšiky” nám vyrobili / zhoršili tento problém. Pozitívne je, že používaním testov vieme POAG/PLL z chovu rýchlo eliminovať.
Q3: Súvisí podľa vašich skúseností genetické zdravie s dlhovekosťou?
Všeobecné a genetické zdravie má určite veľký vplyv na dlhovekosť. Musíme si uvedomiť, že dlhovekosť ovplyvňuje komplex, mozaika viacerých vplyvov. Genetické zdravie je iba jedna časť tejto mozaiky, ale veľká a dôležitá. Ďalšími závažnými vplyvmi na dlhovekosť sú napríklad prostredie v ktorom pes žije, akú má stravu, interakciu s majiteľmi, v akom zdravom/nezdravom prostredí žije – chémia, nevhodné a nesprávne používanie ATB, pesticídy, hluk, nedostatok spánku, nedostatok pohybu… je toho skutočne veľa.
Podľa niektorých zdrojov sa spoločenskí psi potykajú s tzv. civilizačnými ochoreniami viac ako človek. Ide o onkologické, kardiovaskulárne ochorenia, devastačné postihnutia kostí… A my vieme, že je to veľký problém dneška…
Štúdie ukazujú, že ak sa v rodokmeni vyskytujú minimálne 3 jedinci dlhovekí, tento pes má predispozíciu žiť o 1-2 roky dlhšie, ako je priemerný vek populácie. S počtom dlhovekých jedincov v rodokmeni sa tieto šance zvyšujú. Ide o hypotézu, že ich imunitná odolnosť voči chorobám je vyššia. Sledovaním dlhovekosti a počtu dlhovekých jedincov v rodokmeni je teda veľmi dôležité. Podporujeme tak všeobecné zdravie a imunitnú odolnosť celej populácie. Všetko má však svoje limity. Ako som zmienila vyššie, bez toho, aby mal pes vytvorené aj ďalšie vhodné podmienky to nedosiahneme.
Q4: Ako riešite dlhovekosť vo svojom chovateľskom programe?
Väčšina mojich psov žila nadpriemerne dlho, z čoho sa nesmierne teším. E vrh (Egon) sa všetci jedinci dožili cca 14 rokov. Predposledné Sonety Olinka 12 rokov a Oskar žije stále, má viac ako 13 rokov, Pavi 10 rokov, psy vo vlastníctve a zaradení do mojich línii Bobeš 14,5; Ozzy 12… to len v rýchlosti vyberám…
Samozrejme, za 30 rokov chovu aj mňa postihli smutné udalosti. Prežívam to vždy veľmi ťažko. Nikdy som nemala veľkochov, psy sú členmi našej rodiny a žijú s nami. Neviem si predstaviť iné fungovanie… Ale som rada, že môžem konštatovať, že v krvnej línii máme veľa dlhovekých jedincov. Je to pre mňa dôležitý faktor. Práve pre citlivosť a lásku ktorú svojim psom venujem chcem, aby žili čo najdlhšie a plnohodnotne.
Q5: Ako vidíte vývoj plemena shar-pei v budúcnosti?
Po 30 rokoch aktívnej práce a života s plemenom môžem hodnotiť čo bolo a je. Keď sa pozerám na problémy so zdravím, ale aj exteriérom, musím konštatovať, že sme urobili nesmierne pokroky v zdravotnej kondícii, ale aj v eliminácia hypertypov (čo je pre zdravie a kvalitu života rovnako veľmi dôležité). Plemeno sa stáva viac zdravším, ale aj elegantnejším. Povaha plemena sa postupne mení od ťažkých introvertov k príjemným rodinným psom s vysokou mierou lojality k majiteľovi. Plemeno sa z dekády na dekádu stáva zdravšie a krajšie. Také, ako má skutočne byť. Mám z toho veľkú radosť.
Aká bude budúcnosť plemena je na nás všetkých. Na manažovaní chovov v jednotlivých krajinách a na múdrosti chovateľov. Oproti minulosti máme výhody, ktorými sú nie len testy, ale aj digitalizácia a schopnosť rýchlo zdieľať vedomosti, poznatky.
Je toho veľa čo treba ešte urobiť.
- zvyšovať odbornosť chovateľov a pomáhať si vzájomne aplikovať poznatky vedy do chovateľskej praxe,
- zlepšovať pošramotenú povesť a obraz plemena a to regionálne, ale aj celosvetovo,
- nastaviť vyššiu úroveň etiky chovu do ktorej v súčasnosti môžeme zaradiť už aj transparentnosť a pravdivosť zdravotnej a genealogickej dokumentácie,
- zlepšiť porozumenie obsahu štandardu chovateľmi a rozhodcami a
- zlepšiť vzájomný rešpekt a komunikáciu medzi chovateľmi
Shar Pei si to zaslúži!
A aká bude jeho budúcnosť? Keď budeme úprimne spoločne pracovať na týchto dôležitých cieľoch, Shar Pei má skvelú budúcnosť. Aké “vysvedčenie” však dostaneme po ďalších 10 rokoch záleží na všetkých. Budúcnosť ukáže ako múdrych / alebo hlúpych chovateľov plemeno v súčasnosti má. Ja dúfam, že múdrych…
